Otec Turkov

Bolo 10.11. 2008. Rutinne pondelkove rano. Vykracovala som si do prace,.... uups uz bolo devat, mala by som pridat. Normalne rusna ulica plna aut bola divne ticha, auta zacali zastavovat. 9:05 sa rozvucali sireny. "Hmmm?"vravim si. Prepadol ma pocit cudzinca, ktory nevie co sa deje. A nie je to prijemny pocit. Som si spomenula na vypravania o podobnych zazitkoch cudzincov v Prahe /ako Sergio spanikaril pri pravidelnej stredecnej skuske siren alebo ako Reetika bola stratena pri preruseni metra/.

No ale nic extra sa nedialo, ludia boli naopak velmi kludni, isla som dalej. Ked som prechadzala okolo Ataturkovho muzea, zacalo mi to dochadzat lebo tam bolo strasne vela ludi a obrovske obrazovky. Ked som prisla na ofis, Mustafa mi to vysvetlil.

10.11.1938 presne 9:05 zomrel Ataturk, a preto kazdy rok v tento den presne o tejto hodine sa rozozvucia sireny a kazdy spravny Turek sa ma zastavit a zaspominat nad zakladatelom Tureckej republiky. V spravach som neskor videla ako sa na hlavnych Istanbulskych tahoch zastavili auta, na Bosporskom moste vysli ludia z aut a minutu tak stali. Tohtorocne oslavy mali specialny raz, lebo sa jednalo o 70 vyrocie jeho smrti.

V Turecku tvori Ataturk ozajstny kult osobnosti. Jeho obraz visi v kazdej oficialne miestnosti, kazde mesto ma po nom pomenovane ulice kde visia jeho vlajky, deti sa o nom ucia v skole hned v prvej triede. Jedna sa o najvyraznejsiu osobu v dejinach republiky, o ktorej sa vsak za hranicami Turecka velmi nevie. Na prelome roku 1999 a 2000, ked casopis Times organizoval anketu o najvyznamnejsiu osobnost, dostal kazdy Turek do schranky listok, ktory stacilo preposlat na adresu Times a hlasovat za Ataturka. Banky dokonca priamo faxovali hlasovacie listky svojich klientov. Pri vyhodnoteni vysledkov sa potom svet cudoval kto to vlastne ten Ataturk je.

Ataturk viedol vojnu za nezavislost, kedy Turecko ziskalo spat uzemie po 1. svetovej vojne, zrusil osmanske sultanstvo, zalozil republiku a stal sa jej prezidentom. Uzasna moc mu dovolila zmenit pismo, styl obliekania, moslimske tradicie a kazdonenny zivot v Turecku po vzore Europy. Nakazal povinne zakladne skoly pre vsetkych aby naucil vacsinu Turkov pisat a citat, a kazda rodina si mala vybrat priezvisko, ktore bude pouzivat. Nasmeroval Turecko zapadnym smerom a vdaka nemu sa dnesne Turecko, az na nabozestvo, skor podoba vychodnej Europe ako Pakistanu ci Iraku.

Hoci Europanovi sa to moze zdat ako prilis prehnane, Ataturk je sucastou zivota niekolko desiatok milionov Turkov.V kazdom pripade, ziadny cudzinec neodide z Turecka bez toho, aby sa s nejakym symbolom Otca Turkov nestretol.

Vylet k Ciernemu moru

Dobry napad, spravny kontakt a kusok stastia. Vdaka tymto trom veciam sme minulu nedelu boli na vylete pri Ciernom mori.

K Ciernemu moru sme planovali ist uz dlho, kedze sme pri nom este ani jeden neboli a je to tu « na skok » za Bosporom. Verejnou dopravou sa je tam vsak dost tazko dostat bez toho aby clovek nezaplatil za cestu majland. A tak raz v sprche Ondra dostal napad ! Skontaktoval znamych v praci a nedely sme sa spolu este s jednou Nemkou ocitli v striebornom BMW na ceste k pobreziu Cierneho mora. Po zamracenych dnoch sa nad Istanbulom ukazalo aj slniecko a tak nam doprialo aj stastie.

Bolo vsak tajomstvom kam nas kamarat Turek zavezie. Povedal nam, ze pojdeme tam, kde to pozna a ze je to tam pekne. Po hodine jazdy cez Bosporsky most, panelakove sidliska a dedinske predmestia Istanbulu sme sa ocitli v dedinke Riva. Skalnate morske utesy, slnko a vietor nam vzdy zlepsia naladu aj po divokych tureckych cestach. Na piesocnej plazi sme sa dotkli mora, zachranili jeden Jeep zapadnuty v piesku a ked sme si uz mysleli, ze ideme naspat, nas Turek sa rozhodol ist pozdravit svojich znamych. Samozrejme nas predstavil ako Europanov a hned nas volali k nim na caj. Caj sa v Turecku nikdy neodmieta a po silnom vetre aj dobre padol. To sme vsak este nevedeli, ze nas takychto « pohostinnych cajov » caka viac vzhladom k tomu, ze nas Turek ma kamaratov vsade.
Druhou zastavkou pri Ciernom mori bolo mestecko Şile asi 100 km od Istanbulu. Bol tu pekny pristav so strasidelnou pevnostou. Pri prechadze k majaku nas dobre vyfukal vietor a nadychali sme sa cerstveho vzduchu, ktory sa nam v smogovom Istanbule velmi nedostane.

Cestou spat sme sa zastavili na caj /posledny/ a cigaretu pre Turka v jednom typickom pohostinstve. Patril jednej tureckej rodine, ktora bola vdacna za kazdeho zakaznika, ktory sa tam po ceste zastavil. Babky boli nadsene aj z nas, “vsak oni su az z Europy!”

Ako to je s blogmi v Turecku

Po tyzdni protestov od uzivatelov blogov ako aj profesionalnej verejnosti, sa turecka vlada rozhodla opat odblokovat stranky blogger.com a blogspot.com. V clanku zverejnenom v anglictine sa nam podarilo zistit, preco vlastne k zakazu doslo. Potom ako jedna televizna stanica zalovala blogovu stranku za nelegalne sportove prenosy, sud rozhodol o plosnom zablokovani blogovych stranok na uzemi celeho Turecka. Taky turecky pristup k rieseni problemu.

No ale uz sme nastasie odblokovani a mozme zas pisat aj davat fotky. Takze sa teste. :)

Clanok o internetovej cenzure v Turecku, kde sa pise aj o blogoch je tu: http://arama.hurriyet.com.tr/arsivnews.aspx?id=-640096