Otec Turkov

Bolo 10.11. 2008. Rutinne pondelkove rano. Vykracovala som si do prace,.... uups uz bolo devat, mala by som pridat. Normalne rusna ulica plna aut bola divne ticha, auta zacali zastavovat. 9:05 sa rozvucali sireny. "Hmmm?"vravim si. Prepadol ma pocit cudzinca, ktory nevie co sa deje. A nie je to prijemny pocit. Som si spomenula na vypravania o podobnych zazitkoch cudzincov v Prahe /ako Sergio spanikaril pri pravidelnej stredecnej skuske siren alebo ako Reetika bola stratena pri preruseni metra/.

No ale nic extra sa nedialo, ludia boli naopak velmi kludni, isla som dalej. Ked som prechadzala okolo Ataturkovho muzea, zacalo mi to dochadzat lebo tam bolo strasne vela ludi a obrovske obrazovky. Ked som prisla na ofis, Mustafa mi to vysvetlil.

10.11.1938 presne 9:05 zomrel Ataturk, a preto kazdy rok v tento den presne o tejto hodine sa rozozvucia sireny a kazdy spravny Turek sa ma zastavit a zaspominat nad zakladatelom Tureckej republiky. V spravach som neskor videla ako sa na hlavnych Istanbulskych tahoch zastavili auta, na Bosporskom moste vysli ludia z aut a minutu tak stali. Tohtorocne oslavy mali specialny raz, lebo sa jednalo o 70 vyrocie jeho smrti.

V Turecku tvori Ataturk ozajstny kult osobnosti. Jeho obraz visi v kazdej oficialne miestnosti, kazde mesto ma po nom pomenovane ulice kde visia jeho vlajky, deti sa o nom ucia v skole hned v prvej triede. Jedna sa o najvyraznejsiu osobu v dejinach republiky, o ktorej sa vsak za hranicami Turecka velmi nevie. Na prelome roku 1999 a 2000, ked casopis Times organizoval anketu o najvyznamnejsiu osobnost, dostal kazdy Turek do schranky listok, ktory stacilo preposlat na adresu Times a hlasovat za Ataturka. Banky dokonca priamo faxovali hlasovacie listky svojich klientov. Pri vyhodnoteni vysledkov sa potom svet cudoval kto to vlastne ten Ataturk je.

Ataturk viedol vojnu za nezavislost, kedy Turecko ziskalo spat uzemie po 1. svetovej vojne, zrusil osmanske sultanstvo, zalozil republiku a stal sa jej prezidentom. Uzasna moc mu dovolila zmenit pismo, styl obliekania, moslimske tradicie a kazdonenny zivot v Turecku po vzore Europy. Nakazal povinne zakladne skoly pre vsetkych aby naucil vacsinu Turkov pisat a citat, a kazda rodina si mala vybrat priezvisko, ktore bude pouzivat. Nasmeroval Turecko zapadnym smerom a vdaka nemu sa dnesne Turecko, az na nabozestvo, skor podoba vychodnej Europe ako Pakistanu ci Iraku.

Hoci Europanovi sa to moze zdat ako prilis prehnane, Ataturk je sucastou zivota niekolko desiatok milionov Turkov.V kazdom pripade, ziadny cudzinec neodide z Turecka bez toho, aby sa s nejakym symbolom Otca Turkov nestretol.

Vylet k Ciernemu moru

Dobry napad, spravny kontakt a kusok stastia. Vdaka tymto trom veciam sme minulu nedelu boli na vylete pri Ciernom mori.

K Ciernemu moru sme planovali ist uz dlho, kedze sme pri nom este ani jeden neboli a je to tu « na skok » za Bosporom. Verejnou dopravou sa je tam vsak dost tazko dostat bez toho aby clovek nezaplatil za cestu majland. A tak raz v sprche Ondra dostal napad ! Skontaktoval znamych v praci a nedely sme sa spolu este s jednou Nemkou ocitli v striebornom BMW na ceste k pobreziu Cierneho mora. Po zamracenych dnoch sa nad Istanbulom ukazalo aj slniecko a tak nam doprialo aj stastie.

Bolo vsak tajomstvom kam nas kamarat Turek zavezie. Povedal nam, ze pojdeme tam, kde to pozna a ze je to tam pekne. Po hodine jazdy cez Bosporsky most, panelakove sidliska a dedinske predmestia Istanbulu sme sa ocitli v dedinke Riva. Skalnate morske utesy, slnko a vietor nam vzdy zlepsia naladu aj po divokych tureckych cestach. Na piesocnej plazi sme sa dotkli mora, zachranili jeden Jeep zapadnuty v piesku a ked sme si uz mysleli, ze ideme naspat, nas Turek sa rozhodol ist pozdravit svojich znamych. Samozrejme nas predstavil ako Europanov a hned nas volali k nim na caj. Caj sa v Turecku nikdy neodmieta a po silnom vetre aj dobre padol. To sme vsak este nevedeli, ze nas takychto « pohostinnych cajov » caka viac vzhladom k tomu, ze nas Turek ma kamaratov vsade.
Druhou zastavkou pri Ciernom mori bolo mestecko Şile asi 100 km od Istanbulu. Bol tu pekny pristav so strasidelnou pevnostou. Pri prechadze k majaku nas dobre vyfukal vietor a nadychali sme sa cerstveho vzduchu, ktory sa nam v smogovom Istanbule velmi nedostane.

Cestou spat sme sa zastavili na caj /posledny/ a cigaretu pre Turka v jednom typickom pohostinstve. Patril jednej tureckej rodine, ktora bola vdacna za kazdeho zakaznika, ktory sa tam po ceste zastavil. Babky boli nadsene aj z nas, “vsak oni su az z Europy!”

Ako to je s blogmi v Turecku

Po tyzdni protestov od uzivatelov blogov ako aj profesionalnej verejnosti, sa turecka vlada rozhodla opat odblokovat stranky blogger.com a blogspot.com. V clanku zverejnenom v anglictine sa nam podarilo zistit, preco vlastne k zakazu doslo. Potom ako jedna televizna stanica zalovala blogovu stranku za nelegalne sportove prenosy, sud rozhodol o plosnom zablokovani blogovych stranok na uzemi celeho Turecka. Taky turecky pristup k rieseni problemu.

No ale uz sme nastasie odblokovani a mozme zas pisat aj davat fotky. Takze sa teste. :)

Clanok o internetovej cenzure v Turecku, kde sa pise aj o blogoch je tu: http://arama.hurriyet.com.tr/arsivnews.aspx?id=-640096

Zablokovany blog

Dna 26.10.2008 Turecka vlada zablokovala pristup na stranku blogspot.com. Celkom neprijemne prekvapenie, ked na adrese vazho blogu sa vam zobrazi biela stranka s cervenym napisom v turectine a za tym s anglickym prekladom:


Bu siteye erişim mahkeme kararıyla engellenmiştir.

T.C. Diyarbakır 1. Sulh Ceza Mahkemesi 20.10.2008 tarih ve 2008/2761 sayılı kararı gereği bu siteye erişim engellenmiştir.

Access to this web site has been suspended in accordance with decision no: 2008/2761 of T.R. Diyarbakır 1st Criminal Court of Peace.


Pre nas to znamena, ze nebudeme moct tolko pisat a nevlozime uz ziadnu fotku. Zaroven sa nemozne pozriet na blogy ostatnych. Ale take najtragickejsie to nie je, lebo aj tento prispevoj vam pisem, nastasie existuju stranky, cez ktore sa da dostat na zablokovane adresy. Da sa nieco napisat, ale fotky budu len obmedzene.

V Turecku je uz odzaciatku nasej praxe zablokovany portal YouTube, kde ludia mozu zverejnovat videa. Ale ze budu blokovat aj blogy tak to nas zaskocilo.

Takze to je taky maly dokaz tureckej demokracie.
Patri Turecko do EU??

Vikend doma

Nakoniec nasej Bayram dovolenky sme si zaleteli na vikend domov, ja na Slovensko a Ondra do Usti. Bol to prijemny vikend s rodinkou, je vzdy super prist domov.

Cestovanie po Turecku

Vela Turkov hovori, ze ked si bol v Istanbule akoby si ani nebol v Turecku. Je to asi tak ako New York a USA. Velka metropola, ktora ma vlastny ruch, vlastne problemy a zivot tam je uplne iny ako vo zbytku krajiny. Istanbul naozaj predstavuje najmodernejsie, najpokrokovejsie ale zaroven najdrahsie centrum Turecka. Je to historicke a obchodne centrum, sidlia tu velke turecke aj nadnarodne spolocnosti, zatial co Ankara ako hlavne mesto je politicke centrum.

5 mesiacov je doba dost dlha na to, aby sa nam podarilo cestovat aj po Turecku a teda vidiet nielen uzasne prirodne alebo historicke miesta, ale aj tamojsi zivot a pripadne ho porovnat s Istanbulom.

Cez leto sa nam podarilo vidiet juznu cast Egejskeho pobrezia a okolie mesta Bursy. Nas plan cestovania dalej zahrna dve cesty, ktore sa casovo prelinaju s miestnymi sviatkami, kedy mame v praci volno. Prvy vylet vam popisem prave teraz a ten druhy mame naplanovany na zaciatok decembra, tesne pred odjazdom do Prahy, kedy by sme sa chceli pozriet do Ankary a Capadoccie.

Nas prvy vylet bol na 6 dni a navstivili sme miesta ako Canakkale, Troja, Gallipoli, Izmir, Pamukkale a Antalya. Nas presny pohyb je na tejto mape.

Na konci mesiaca Ramadan maju moslimovia velky sviatok – Bayram. Trva tri dni a spolu s jednym dnom statneho volna a jednym dnom dovolenky dava cely tyzden volna na cestovanie.

Myslienka ist na juh od Istanbulu a k moru bola povodne preto, aby sme si tam este trochu uzili leto, ved predsa koniec septembra – to este bude pekne! Tak prisiel den D a my sme v sobotu rano vyrazili na cestu, vonku prsi ako z krhle a 14 stupnov. Asi najhorsie pocasie ake sme doteraz mali! No nepotesi ta to v prvy den dovolenky! ?? Ale nakoniec sa sme mali pocasie fajn, ked sme boli na ceste tak prsalo a ked sme mali na plane pamiatky tak bolo pekne, i ked dost zima.

Vacsinu sme cestovali autobusmi. Je tu vela spolocnosti, je to lacnejsie ako letecky a autobusy su luxusne aj so stewardami. Vacsinou sme sa vozili Mercedesmi / co Ondru zjavne vzdy potesilo/. Mercedes busy su fakt trieda, ale musim povedat, ze busy Man su vazne luxus. Pohodlne sedacky ako z obyvaku, len traja ludia miesto styroch vedla seba, obcerstvenie,...., este sme mali stasie na krasne slniecko a prvu radu za soferom...., no asi moja najlepsia cesta autobusom.

Cannakkale
Toto mesto sa nachadza na zapad od Istanbulu, v najuzsom bode uziny Dardanely. Okrem ineho sluzi ako vychodisko pre turistov do Troje alebo na poloostrov Gallipoli. Na miestnej promenade sa daju pozorovat velke lode, ktore sa plavia do alebo z Cierneho mora. Presne tie iste lode ako my vidime v Istanbule.

Na jednom z namesti je umiestneny Trojsky kon, s ktorym sa natacal najnovsi film Troja. Kon vyzera celkom dobre a najlepsie je, ze sa ho urcite dotkol Brad Pitt!! :)

Vecer v Canakkale nam sprijemnovala Marketa – AIESECarka z Karvinej, ktora tu jeden semester studuje. A vsetko sa nam tu zdalo byt strasne lacne oproti istanbulskym cenam, celkom prijemny pocit :). Na druhy den rano sme vyrazili na tour do Troje a na Galipoli.

Troja
Slavne mesto, dejisko slavnej Trojskej vojny, sa nachadzalo strategicky pri uzine Dardanely. Dlho bola Troja len legendou, az kym nemecky archeolog nenasiel Priamov poklad a tym identifikoval kus zeme, kde sa zacali vykopavky. Celkovo to, co sa da vidiet dnes v Troji by pragmatik nazval kopa kamenia. Clovek naozaj potrebuje vela predstavivosti a trochu historickeho citu, aby si uvedomil hodnotu vykopavok. S miestami,co sme navstivili, ako Efes alebo Hierapolis, sa tieto vykopavky nedaju vobec porovnavat, ked si vsak clovek uvedomi, ze tu asi tak o 3000 rokov starsie, tak to je asi pochopitelne. Dnes sa hovori o Troji I az IX, cim sa oddeluju jednotlive obdobia, kedy bolo mesto osidlene. Len Troja IX spada do rimskeho obdobia a rimske vykopavky tam skoro ani nenajdeme. Slovami nasho sprievodcu: “Ved naco, v Turecku uz je tolko rimskych a greckych vykopavok, dalsie uz nepotrebujeme”.

Aj tato veta vystihuje postoj Turkov k greckej a rimskej historii. A aj vdaka nej sme si uvedomili, ze vlastne vsetky historicke pamiatky, ktore sa nachadzaju na Egejskom pobrezi nemaju s Tureckom a Turkami skoro nic spolocne. Teda len to, ze sa im staci pamiatky aspon trochu starat a potom samozrejme vyberat vstupne od niekolto tisic turistov, ktori ich pocas roku navstivia. Z tohto pohladu asi celkom Grekov chapem, ze nemaju s Turkami najlepsie vztahy.

V areale vykopavok sa nachadza model trojskeho kona, ale musim povedat, ze Hollywood ma v tomto pripade na vrch. Navyse vobec nie je iste, ci vlaste kon v Trojskej vojne bol. Spomina sa totiz len v niekolkych uryvkoch Homerovej Odysei, ale legenda je to pekna.

Gallipoli
Strategicky poostrov pri uzine Dardanely bol dejiskom bojov pocas 1. svetovej vojny. Bojovali tu spojenecke vojska proti Turecku. Vyradit Turecko z vojny sa im vsak nepodarilo a na fronte zomrelo spolu 250 000 vojakov na oboch stranach, medzi nimi Turci, Briti, Francuzi ale aj Australcania, Novo Zelandania a Indovia, ktori bojovali za vojska Commonwealthu.

Dnes je poloostrov narodnym parkom, kde kazdy den chodia autobusy plne turistov zastavujuce pri niekolkych cintorinoch na pamiatku padlym vojakom. Je to miesto, ktore vyvolava rozporuplne pocity. Na krasnych plazach s modrym morom sa vylodili tisicky vojakov a par metrov od plazi sa bojovalo. Je zarazajuce si predstavit nieco tak strasne sa odohravat na takom krasnom kuse prirody. Su tu vidiet aj zakopy, v ktorych boli vojaci 8 mesiacov. V niektorych miestach su len niekolko metrov od seba.

V nasom autobuse bolo niekolko Australcanov, niekolki mali na Gallipoli svojich predkov. Aj z toho s akym rozcarovanim prezivali celu tour sme usudili, ze sa zjevne sa jedna o jeden z najdolezitejsich momentov v novodobej historii Australie.


Izmir
Velke mesto na Egejskom pobrezi. Zaroven aj velky pristav odkial okrem inych putuju aj Mercedez nakladiaky do Europy! Tak si to bol Ondra omkrnut. :)
Izmir je znamy aj svojim namestim s hodinovou vezou a malou mesitkou.

Pamukkale
Z Izmiru sme pokracovali dalej do vnutrozemia. Mali sme uplne super cestu v buse : krasne slniecko, super bus, sedime uplne v predu a mozme sledovat jeden z mala kuskov tureckych dialnic. Na stanici v Denizli / co je vacsie mesto pri dedinke Pamukkale/ vladol lokalny zmatok, avsak ked sme videli par blod typkov s krosnami, hned bolo jasne, ze tu nemozu robit nic ine len ist do Pamukkale. Nakoniec informacie ani nebolo treba zhanat, lebo nas hned miestny vodic odchytil do svojho minibusu. Bola to teda pekna tragacka, zastavoval na kazdom rohu a mali sme stastie, ze sme sedeli. Nakoniec nas ale vysadil pri Pamukkale, pamiatke zapisanej v ako Svetove dedicstvo v UNESCO.

Pamukkale predstavuje mineralny pramen, ktory vyviera navrchu travertinoveho nanosu. Ako voda steka dolu travertinovym svahohom vytvara male jazierka s modrou vodou. Povodne bol cely travertinovy blok pristupny a ludia sa mohli kupat v jazierkach, avsak dochadzalo k velkemu znecisteniu a boli nuteni to pre turistov zavriet. Bola to jedina moznost ako Pamukkale zachranit. Dnes je mozne sa prechadzat len po jednom svahu a v mineralnej vode sa da kupat v kupalisku.Pri mineralnom prameni bolo zalozene grecke mesto Hierapolis. Dnes tu su rozsiahle ruiny a dobre zachovany amfiteater.

Antalya
Do Antalye – tureckeho stredozemneho letoviska – sme prisli v noci, unaveni po celom dni v Pamukkale a dlhej ceste/nas autobus mal nemale meskanie/. Mali sme vsak stastie na vazne zlatych a ochotnych ludi, ktori nam pomohli. Bol to sofer nasho autobusu, ktory hovoril po nemecky a ked videl nas – unavenych, turecky nehovoriacich turistov, ktory maju v rukach akurat nazov hotela, tak pre nas zariadil specialnu zastavku minibusu, ktory odvaza ludi do mesta. Fakt je super ked sa v dalekom svete najdu mili a ochotni ludia.
Na dalsie rano sme sa zobudili v nasom hoteli, modra obloha,slniecko, more a super turecke ranajky nam spravili dobru naladu. Doobeda sme stravili na lodi na vylete k vodopadom Lara/ a zaroven sme videli pobrezie Antalye. Dost nas zaskocilo, ze samotne mesto je na utesoch a piesocne plaze sa nachadzaju dalek od mesta. Zvysok dna sme objavovali mesto a vecer sme zakoncili nase cestovanie na veceri pri uchvatnom zapade slnka.

Tentokrat mame fotiek spustu a do tohto uryvku sa zmesti len niekolko, preto sme pre vas pripravili video.

Eyup - najzboznejsia cast Istanbulu

Alebo aspon tak o stvrti Euyp pisu v turistickych sprievodcoch. Je to tomu tak preto, lebo sa v tamojsej mesite nachadza hrobka vlajkonosica osmanskeho sultana, ktory sa volal Euyp. Pre moslimov sa jedna posvatne miesto, kam sa chodia modlit a dakovat za take udalosti ako narodenie dietata alebo svadba. My sme sa sem vydali v nedelu odpoledne, kedy miestni obyvatelia zjavne sem casto zavitaju, niektorymi ulicami sme sa ledva predrali.

Eyupov hrob

Je to aj stvrt plna cintorinov, lebo odpocivat v blizkosti Eyupa bola velka cest. Hrobky tu su uplne vsade a ich hustota je niekedy az zarazajuca.

Tato najosmanskejsia cast Istanbulu sa nachadza na konci tzv. Zlateho rohu, co je vybezok mora do pevniny, ktory oddeluje stare mesto Istanbulu / v minulosti Konstatinopol/ od novsich casti. Cestou spat sme isli lodou a tak sme sa previezli lodou po celom Zlatom rohu az k historickemu centru na Sultanahmede / so znamymi mesitami/.

Nas den sa skoncil na typickom rybacom sendvici na Galatskom moste a pri jablkovom caji v jednej s tureckych cajovni v spolocnosti ostatnych AIESEC praktikantami v Istanbule.

Sedime na Galatskom moste

Typicke nabrezie v centre Istanbulu

Turecky relax na caji